Architektúra

Najkrajšie historické budovy sveta 

Približný čas čítania: 12 minút

Tento článok vznikal naozaj ťažko…

…ťažko preto, lebo vybrať len zopár historických budov sveta, ktoré robia tento svet krajším a zaujímavejším miestom tak, aby sa to zmestilo do vhodného formátu a aby sme vás nezaplavili spŕškou nádherných fotografií, bola pre nás výzva.

My v staveo.sk sa ale výziev nebojíme a pozreli sme sa na túto krásnu tému z trocha  iného uhľa pohľadu.

Zamerali sme sa na budovy, ktoré nie sú úplne bežnou súčasťou ponúk cestovných kancelárii (až na výnimky), nie sú ani vyhlásené za divy sveta, ale aj napriek tomu si zaslúžite o nich vedieť čo najviac a možno vás inšpirujeme natoľko, že ich čaro budete chcieť “zažiť na vlastnej koži“.

Vybrali sme z každého rošku trošku, aby sme si aspoň takto virtuálne  spolu zacestovali, do čo najviac kútov tohto  krásneho sveta, ktorý veru má čo ponúknuť…

Zámok Chambord ( Francúzsko)

Tento skutočne nádherný umelecký skvost, majstrovskú ukážku renesančnej architektúry, nájdete v zátoke rieky Cosson, ľavého prítoku Loiry, v strednom Francúzsku.

História tohto miesta  začína v roku 1392, kedy rozsiahle lesy v okolí zámku kúpila rodina z Orléans. Keď sa v roku 1498 vojvoda Orleánsky stal kráľom Ľudovítom XII., celý majetok Chambordu prešiel do vlastníctva kráľovskej koruny. O 18 rokov neskôr sa novovymenovaný francúzsky kráľ František I. (známy ako podporovateľ umenia a „knieža renesancie“) na svojej ceste po Taliansku zoznámil s  Leonardom da Vincim. František I., inšpirovaný talianskou renesančnou architektúrou, pozval Leonarda do Francúzska, aby mu pomohol uskutočniť jeho veľký sen.

Bolo verejným tajomstvom, že nedočkavý František I. si dal zámok postaviť nielen preto, aby tromfol večného rivala, nemeckého cisára Karola V., ale najmä preto, aby mal bližšie k poslednej zo svojich štyroch mileniek, komtese de Thoury, bývajúcej neďaleko (14km).

Tri roky  trvalo vybrať vhodný pozemok pre stavbu zámku, ktorý mal slúžiť prioritne ako lovecké sídlo.  Oficiálne nie je známe meno hlavného architekta, má sa však za to, že Leonardo da Vinci (v tej dobe architekt na dvore Františka I.) vplýval na to, akým smerom sa budú uberať plány zámku. Podľa dochovaných údajov, na stavbe pracovalo až 1800 robotníkov, pričom pracovné podmienky im výrazne sťažovali mokrade. Preto museli robotníci do mäkkej pôdy zatĺkať dubové koly do hĺbky až 12 metrov, aby stavba stála na pevných základoch.

Kamenári, ako aj iní robotníci, nemali stály plat. Dostali zaplatené až po vykonaní dohodnutej práce. Preto každý kameň označili svojou kamenárskou značkou.

Stavba  zhltla asi 20 tisíc ton tufového kameňa. Dobre sa opracovával a má zaujímavú vlastnosť – čím je starší, tým je belší.

Po dokončení všetkých stavebných úprav, po všetkých dostavbách a prístavbách, mala táto unikátna stavba dokopy 440 miestností, viac než 80 schodíšť, 365 komínov a 800 tesaných hlavíc stĺpov! Úžasne čo dokážu ľudské ruky, však?

Pikošky z histórie tohto miesta by zabrali minimálne ďalšie dve A4, preto na záver spomenieme už len niektoré fakty:

  • UNESCO zapísalo zámok na svoj zoznam pamiatok v roku 1981
  • Od roku 2005 sa čiastočne samofinancuje ako EPIC, podnikateľské a obchodné miesto
  • Súčasťou zámku je obrovský 5 441 ha lesný park, najväčší v Európe
  • Je oplotený 32 km dlhým múrom (asi ako obvod Paríža), z ktorého len jedna pätina je verejne prístupná všetkým

V labyrinte obdĺžnikových, štvorcových alebo cibuľových vežičiek sa budete cítiť ako Alica v krajine zázrakov. Chýba už len biely, uponáhľaný králiček vo fraku a s vreckovými hodinkami a naozaj budete mať dojem, že ste v rozprávke….

Chrámový komplex Prambanan (Indonézia)

Tadááááá, predstavujeme vám najväčší hinduistický chrám v Indonézii a súčasne jeden z najväčších v juhovýchodnej Ázii. Tento chrámový komplex, ktorý bol postavený pravdepodobne okolo roku 850, nájdete na ostrove Jáva v provincii Jawa Tengah, približne 20 km od Jogjakarty.

Táto ikonická hinduistická stavba je plná vežovitých budov a rozsiahlou až filigránskou sochárskou výzdobou, z pomedzi ktorých vyniká 47 metrov vysoká centrálna budova vo vnútri rozsiahleho komplexu samostatne stojacich svätýň. Trojicu svätýň, ktoré sú zasvätené najvyššej trojici hinduistického panteónu, dekorujú výjavy z indického eposu Rámajána. Ďalšie tri chrámy sú postavené na počesť zvierat, ktoré týmto božstvám slúžili.

Tento predstaviteľ typickej hinduistickej chrámovej architektúry, bol dokonca vďaka svojej neoceniteľnej historickej hodnote a jedinečnosti, v roku 1991 zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Bohužiaľ, ani bohovia, ktorým je chrám zasvätený – Šiva, Brahma a Višnu – nedokázali komplex ochrániť pred ničivými zemetraseniami. Údajne najväčšie zemetrasenie, ktoré ho postihlo v 16. storočí, nebolo nanešťastie jediným. Komplex bol silne poškodený aj počas nedávneho zemetrasenia s magnitúdou 6,3 v sobotu, 27. júna 2006. Hoci sa na prvý pohľad zdala byť pamiatka staticky neporušená, realita bola iná.

A nielen zemetrasenia, ale ani vandalizmus sa tomuto čarovnému miestu nevyhol. Rozkrádanie sutín sa stalo takmer bežnou praktikou obyvateľstva, ktoré si zjavne kultúrnu pamiatku pomýlilo s obchodom so stavebným materiálom.

Každopádne, kúzelná atmosféra tohto miesta ostala všadeprítomná, rovnako ako aj posvätný význam tohto náboženského a duchovného centra. Preto, ak budete mať cestu okolo, určite si príďte trochu tejto energie načerpať aj pre seba.

Rilský kláštor (Bulharsko)

Pokiaľ by sme mali vybrať jednu pamiatku Bulharska, ktorú by ste rozhodne nemali vynechať, bol by to práve Rilský kláštor. Ten je nielen pastvou pre oči, ale zohral tiež významnú úlohu v bulharskej histórii.

Najväčší a podľa všetkého aj najznámejší kláštor pravoslávnej cirkvi v Bulharsku, sa nachádza v severozápadnej časti pohoria Rila (cca 100km od Sofie), na odľahlom mieste uprostred lesov a hôr. Monastýr, založený už v 10. storočí, sa rozkladá na ploche 8 800 m², preto nemusíte mať strach, že by ste sa tu počas hlavnej letnej sezóny cítili stiesnenie. Naopak, pokojnú a autentickú atmosféru, ktorá sála z tohto miesta si vychutnáte určite aj tak.

Za zakladateľa kláštora sa považuje sv. Ján z Rily (v bulh. sv. Joan Rilski). Pôvodne pastier, narodený v 9. storočí, sa stal kňazom a neskôr mníchom. Začal žiť pustovníckym životom v pohorí Rila na niekoľkých rôznych miestach v jaskyniach. Žil tu tak bez akýchkoľvek vtedajších “vymožeností”, v úplnej skromnosti a bez akéhokoľvek majetku. Je považovaný za svätého katolíckou i ortodoxnou cirkvou, pretože podľa legiend vykonal už počas života mnoho zázrakov. Ľudia za ním chodili po radu a po pomoc a tak postupne získal mnoho nasledovateľov, ktorí v blízkosti jeho jaskyne z tohto dôvodu založili v 10. storočí Rilský kláštor. Rila sa tak stala už počas života sv. Jána z Rily pútnickym miestom.

Púť sem absolvoval dokonca aj bulharský cár Peter I., mních sa s ním však odmietol stretnúť osobne, lebo vraj chcel odolať pokušeniu pýchy. Preto sa muži len na diaľku navzájom uklonili a následne cár poslal mníchovi dary – jedlo i zlato. Mních si však nechal len trochu jedla a všetko ostatné vrátil.

Po jeho smrti sa povesti o jeho zázrakoch, ktoré vykonávali dokonca i jeho pozostatky, začali ešte viac šíriť v Bulharskom impériu a kláštor v Rile tak začal nadobúdať na význame. Väčšina panovníkov, či už bulharských alebo cudzích, ho podporovala mnohými darmi a dokonca i Turci, ktorí tu vládli dlhú dobu, tento kláštor nechali prekvitať. Rilský kláštor je tak dnes najvýznamnejším historickým a duchovným miestom krajiny.

Napriek tomu sa nepodarilo zabrániť tomu, aby bol kláštor v histórii niekoľkokrát zničený. Preto aj keď je kláštor starší viac ako tisícročie, väčšina budov v ňom pochádza z 19. storočia.

V roku 1983 bola Rilský kláštor zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO (to im teda trvalo).

Rani Ki Vav (India)

Studňa ako umelecké dielo? V Indii žiaden problém.

V Európe vnímame studne skôr ako rýdzo utilitárne technické diela – skrátka, diera vyvŕtaná kolmo do zeme. O výtvarnom umení môžeme uvažovať len v súvislosti s nadzemnou časťou – kovanou renesančnou mrežou alebo napríklad vyrezávaným dreveným prístreškom. V Indii je však často aj podzemná časť architektonicko-sochárskym dielom, chrámom vody. Studne (hindština ich pozná pod názvom BAOLI) sa stavali ako schodovité stavby – k vode sa teda zostupovalo pod zem. Boli a sú to stavby so zložitou dispozíciou. Ich schodiská – široké a komplikované – sa prostredníctvom najrôznejších ramien dômyselne prelínajú, prechádzajú kamennými terasami v 5-6 podlažiach nad sebou. Priestor býva zvyčajne obohatený o priestranné balkóny, okná, otvorené pavilóny, niky a malé hinduistické chrámy. Kamenné steny a stĺpy podzemných galérií sú bohato ornamentálne vyzdobené tak, ako sme na to zvyknutí v indických stredovekých chrámoch.

V indickom meste Patan, sa nachádza 27 metrov hlboká schodisková studňa , dychvyrážajúca svojou nadčasovou krásou, ktorú výrazne nepoznačil ani zub času. Studňa je postavená v otvore v zemi, asi 60 metrov dlhom a 20 metrov širokom, a navrhnutá ako sedem úrovňový obrátený chrám. Hoci boli v minulosti tieto studne bežné v celej Indii, táto je predsa len v niečom výnimočná.

V priebehu histórie bola väčšina pamiatok postavená mužmi s úmyslom uctiť svoje ženy (krásnym príkladom je Tádž Mahal). Avšak Rani Ki Vav je iný. Bol postavený z iniciatívy ženy, manželky vtedajšieho kráľa, v 11. storočí. Preto sa stala známou ako “Kráľovnina schodisková studňa“.

Takáto rozľahlá a krásna stavba, zatienená pred rozpáleným indickým slnkom, bola vyhľadávaným miestom stretávania sa, osvieženia a odpočinku. V chladných kútoch nižších poschodí si desiatky ľudí vymieňali posledné novinky, pri stĺpoch posedávali a klebetili starci i starenky a popri nich prechádzali dievčatá v pestrofarebných sárí, ktoré vynášali na hlavách nádoby plné vody. V niektorých veľkých baoli, bola okrem hlavnej studni k dispozícii ďalšia studňa pre rituálny kúpeľ veriacich… Takto nejako si môžete predstaviť život v studni Rani Ki Vav v Patan, ktorú nechala postaviť  a vyzdobiť (800 sochami) kráľovná Sólonkí.

Studňa však bola po storočiach používania opustená a zanesená bahnom z blízkej rieky. Čo je však zaujímavé, jej takmer nedotknutá nádhera, vyšla opätovne na svetlo sveta až pri vykopávkach v 80. rokoch 20. storočia a od roku 2014 je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Námestie La Grand-Place (Belgicko)

Bruselské námestie Grande Place je srdcom mesta a patrí k najkrajším historickým námestím celej Európy (súhlasíte?). Vďaka bohato zdobeným cechovým domom z doby flámskej renesancie a dominantnou gotickou radnicou, bolo námestie v roku 1998 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Ako je to v  Bruseli zvykom, všetky názvy sú uvádzané dvojjazyčne – francúzsky a flámsky. Francúzsky a viac používaný názov námestia znie La Grand-Place (Veľké námestie) , flámsky názov zase odkazuje na pôvodný účel priestranstve – Grote Markt, teda Veľký trh . Toto námestie vzniklo už na konci 10. storočia v miestach po vysušenom močarisku a po niekoľko storočí sa na ňom konali trhy pod holým nebom.

Bruselský Grande-Place je takmer pravouhlým obdĺžnikom s dĺžkou 110 a šírkou 68 metrov . Je jedno, z ktorej strany sa na neho dostanete, vždy a znova vás pohľad na neho úplne ohromí. Nemyslite si však, že námestie je len mŕtvou prechádzkou históriou – je tiež tým pravým centrom mesta.

Veža bruselskej radnice, tzv. Hotel de Ville , je viditeľná z množstva miest v meste a slúži ako dobrý orientačný bod. Je vysoká 96 metrov a korunuje ju strešný veterník so sochou sv. Michaela , ktorý je patrónom Bruselu a z radničnej veže už po niekoľko storočí celé mesto ochraňuje a stráži.

Raz za dva roky, vždy v polovici augusta, získa bruselský Grande-Place ešte väčší šarm ako zvyčajne. Ohromné priestranstvo totiž po niekoľko dní zdobí impozantný kvetinový koberec zložený z rôznofarebných kvetov.

Naposledy, v roku 2018, mali návštevníci možnosť obdivovať koberec zložený z vyše 500-tisíc kvetín, rozmiestnených na ploche 1800 štvorcových metrov. Autori kvetinového koberca na v danom roku inšpirovali motívmi z Mexika, konkrétne z regiónu Guanajuato. Nádherná kvetinová výzdoba bola vytvorená prevažne z begónií, ale aj dálií, trávy a stromovej kôry. Pracovalo na nej približne sto dobrovoľníkov. Tí museli kvetiny „vysadiť“ podľa predkreslenej schémy za menej ako osem hodín (mmm, tomu sa vraví, že zamakali)

Koberec má zakaždým iný podtext a my sa už nevieme dočkať, aká  tématika bude vládnuť tomuto roku.

Mir i Arab, Buchara Uzbekistan

Na svete je mnoho miest, ktoré si človek zamiluje od okamihu ako sa v nich ocitne. Uzbecká Buchara je však iná. Človek ju zbožňuje aj bez toho, aby vedel aké to je prechádzať sa jej uličkami.

Veď už samotný názov mesta Buchara znamená niečo ako “šťastné miesto“.

Jedným z jeho miest, ktoré je ako stvorené na to, aby ste vychutnávali šťastné momenty a nasávali atmosféru bývalej hodvábnej cesty, je bez pochýb uzatvorené bucharské námestie Poj Kaljon (úpätie veľkého). Obklopuje ho jedinečný komplex stavieb, ktorý vytvára jeho charakteristickú  siluetu. Poďme sa ale bližšie pozrieť na jednu jeho konkrétnu stavbu, vystrihnutú ako z rozprávky Tisíc a jedna noc – je ňou Medresa Mir i Arab.

Nechal ju postaviť v rokoch 1535-36 šejk Abdulláh Jamani, duchovný radca a zakladateľ dynastie, ktorý podľa legendy získal peniaze na stavbu medresy vďaka predaju viac ako 3000 Peržanov do otroctva. Preto sa aj medrese hovorí medresa Giron (medresa na ľudských slzách).

Medresy sa bežne stavali v 16. storočí ako islamské „vysoké školy“. Väčšina z nich bola obdĺžniková s monumentálnou vstupnou bránou (iwan), veľkým centrálnym nádvorím a štyrmi dovnútra smerujúcimi iwanmi  (dizajnové princípy pochádzajú  z Iránu).

O vonkajšej výzdobe Mir i Arab netreba veľa písať, nebolo by to výstižné, stačí sa kochať. J Veď nádherné tyrkysové kupoly a pestrofarebné mozaiky v najrôznejších vzoroch na stenách ťažko vystihnúť slovami, tu prichádzajú na rad emócie a pôžitok z krásy.

Čo je však škoda, turisti môžu medresu obdivovať iba zvonka, pretože je stále funkčnou školou.

Preto, ak sa vám naskytne príležitosť, určite nezaváhajte osobne navštíviť toto históriou opradené miesto, kde sa tvorili dejiny. Budeme veľmi radi, ak sa s nami podelíte o svoje dojmy z tohto miesta, veď…:

“Radosť, ktorá nie je zdieľaná, zomiera mladá.“

Anne Sexton 

Stará radnica v Bambergu (Nemecko)

Berlín, Mníchov, Drážďany … To sú nemecké mestá, ktorá pozná snáď každý a veľa z Vás ich pravdepodobne aj osobne navštívilo. Čo ale čaro menších miest? Dávate prednosť „menej opozeraným“ možnostiam? Ak áno, určite Vás zaujme starobilé mesto Bamberg.

My sa zameriame na najtypickejšiu stavbu Malých Benátok – ako sa Bamberg často prezýva – na Starú Radnicu, nachádzajúcu sa uprostred mosta vedúceho ponad rieku Regnitz.

Postavili ju v roku 1386 mešťania na hranici medzi biskupským a mestským územím, pričom pôvodne barokový a neskôr rokokový štýl bol v polovici 18. stor. doplnený o fasádu s charakteristickou freskovou výzdobou. Všímavé oko turistu si môže všimnúť na freskách východnej fasády i plastické prvky – nohu anjelika vystrčenú z obrazu alebo záves nad oknom.

Osud tejto stavby bol sprevádzaný ťažkými začiatkami, o čom hovorí nasledujúca krátka povesť:

Keď mešťania požiadali vládnuceho biskupa o kus zeme na stavbu svojej radnice, biskup im odmietol zo svojich pozemkov čokoľvek uvoľniť. Mešťania preto uprostred rieky zatĺkli drevené koly, vytvorili umelý ostrov a na ňom si radnicu postavili.

Týmto ďakujeme vynaliezavým mešťanom za krásny a originálny príspevok do európskeho historického dedičstva.

Katarínsky palác/Cárske Selo  (Sankt Peterburg, Rusko)

Okno do Európy, Cárov sen, Benátky východu, ale aj mesto kostí –  ruský Sankt Peterburg má prívlastkov viac ako je zvyčajné, to je fakt.

Tento raj pre milovníkov histórie je skutočnou pastvou pre oči, na každom kroku na Vás dýcha nostalgia a veľkosť starého Ruska, ktorá priťahuje a ohromuje.

Väčšina turistov si na návštevu „Pítera“ vydelí v priemere 2-3 dni, čo je žalostne málo na to, aby stihli navštíviť aspoň tie najdôležitejšie krásy najzelenšieho mesta Ruska. Poďme si spolu prezrieť aspoň jednu z jeho ikonických stavieb, aby sme mali lepšiu predstavu kam smerovať svoje kroky pri najbližšej návšteve tohto očarujúceho mesta.

Carskoje Selo je aj starší názov mesta Puškin, v ktorom sa rezidencia nachádza

Cárske Selo (rus. Царское Село), je bývalá letná rezidencia ruských imperiálov, ktorá sa nachádza 25 km južne od Petrohradu.

Ide o jedinečný architektonicko-parkový komplex palácov, parkovej architektúry, jazier, sôch a iných pamätihodností.

Medzi najkrajšie pamiatky komplexu patrí Katarínsky palác, ktorý má tri poschodia a je dlhý 300 metrov. Do dnešnej podoby ho na želanie cárovnej Kataríny I. prestaval známy taliansky architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli, ktorý navrhol aj Zimný palác a iné petrohradské architektonické skvosty. Medzi najznámejšie miestnosti v paláci patrí Jantárová komnata, ktorú venoval imperátorovi Petrovi I. pruský kráľ Fridrich Wilhelm I. Počas nemeckej okupácie ju nacistické vojská demontovali a odviezli do nemeckého Königsbergu. Odvtedy sa o nej nič nevie. V roku 2003 bola vystavená verná kópia Jantárovej komnaty (k 300. výročiu Sankt-Peterburga ), ktorú môžu každoročne obdivovať tisícky turistov i v súčasnosti.

  • V roku 1756 boli všetky sochárske prvky výzdoby paláca pokryté zlatom. Na pozlátenie sa použilo asi 100 kilogramov čistého zlata
  • V Obrazovej sále sa nachádza dokopy až 130 obrazov
  • Hlavná sála Dvorca – Veľká (Trónna), je najväčšia sála v rámci všetkých dvorcov Peterburga. Stropy sály dosahujú výšku okolo 47 m a šírka je približne 18 m
  • Názov paláca – Katarínsky – často spájajú s menom Katarína Veľká. Ide však o mylné tvrdenie, nakoľko palác bol pomenovaný podľa manželky Petra Veľkého – Kataríny I.
  • Katarína II. nazvala tento palác „šľahačkou/ vyšľahaným krémom“ a považovala ho za staromódny
  • Na prinavrátení pôvodnej podoby Jantárovej komnaty sa podieľali tí najlepší odborníci z rôznych krajín sveta. Práce trvali 5 rokov.

Skvelou správou je, že od 1. júna 2020 viete letieť novou priamou (pravidelnou) linkou Bratislava – Petrohrad – Bratislava a naživo si tak vychutnať atmosféru tohto čarovného miesta. Pre návštevu Petrohradu platí po novom aj zmiernená vízová povinnosť (elektronické vízum), čo je ďalšie veľké plus.

Temple Expiatori Del Sagrat Cor/ Kostol svätého Srdca Ježišovho  (Barcelona, Španielsko)

 

Hora Tibidabo sa týči na severozápade španielskej Barcelony a bezpečne ju spoznáte podľa monumentálnej bielej katedrály na jej vrchole.

Krásna neogotická katedrála Temple Expiatori del Sagrat Cor, ktorá sa stavala takmer 59 rokov počas celej prvej polovice 20. storočia, ponúka nádherný výhľad na mesto. Za návštevu stojí nielen jej interiér, ale rozhodne aj vyhliadková plošina na vrchole, odkiaľ je okrem samotnej Barcelony vidieť aj veľkú časť Katalánska a Pyreneje. Stojíte totiž vo výške 575 metrov nad morom!

Rímskokatolícky stánok boží je venovaný srdcu Ježiša Krista. Je postavený z kameňa a pripomína staré pevnosti, ale aj baziliku Sacré-Coeur v Paríži. Bronzová socha Ježiša Krista zas návštevníkom pripomína sochu Krista Spasiteľa na vrchu Corcovado v Riu de Janeiro.

Katedrála je teritoriálne zároveň súčasťou rovnomenného zábavného parku.Tesne pred ňou sa nachádzajú atrakcie v časti Sky walk s veľkým ruským kolom alebo kolotočom s malými dvojmiestnymi lietadlami.

Vstup do katedrály je bezplatný, platíte len 3.50 eura za výťah, ktorý vás vyvezie na vyhliadku.

Kláštor VORONET  (Rumunsko)

Existujú miesta na svete, ktoré kombinujú jedinečné umenie, históriu a úžasnú prírodnú krajinu zároveň. Presne takéto malebné miesta nájdete v Bukovine. Tieto malé architektonické skvosty zostávajú prakticky nezmenené, obklopené lesmi a storočnými dedinami, rozmiestnené medzi severovýchodnými ramenami Karpát.

My sa aspoň takto virtuálne spolu pozrieme na jeden z nich – kláštor Voroneţ (čítaj „Voronec“), nachádzajúci sa v Južnej Bukovine neďaleko mesta Gura Humorului (Rumunské Moldavsko).

Kláštorný (ortodoxný) kostol je často nazývaný Sixtínskou kaplnkou východu, predovšetkým pre svoje fresky realizované na vonkajších stenách, v mimoriadne jasných a sýtych farbách – stovky postáv na intenzívne modrom pozadí.

Intenzívne modrý odtieň jeho fresiek je v Rumunsku známy ako „Voronecká modrá“.

  • V kláštore sa nachádza hrob prvého opáta – svätého Daniela pustovníka.
  • Od roku 1993 je spoločne s ďalšími siedmymi (rumunsko-moldavskými) kostolmi na zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Kláštor dal postaviť Štefan III. Veľký, ktorý v momente krízy v boji s Turkami navštívil pustovníka Daniela v jeho obydliu vo Voroneţ a žiadal ho o radu. Po víťazstve dodržal svoj sľub a založil na tomto mieste kláštor zasvätený sv. Juraja. Zápis nad pôvodným vchodom hovorí, že kostol bol postavený v roku 1488 počas štyroch mesiacov. Stavba začala 26. mája a 14. septembra bola dokončená.

Perfektný (pôvodný) stav kláštorných fresiek je úctihodný,  je zachovaná dokonalá farebná rozmanitosť a miera detailov, ktorá každého prekvapí – dokonalým príkladom je aj nadrozmerná freska “Posledný rozsudok“.

Stojí podľa vás za návštevu?